#2 Expect Unexpected

*Kraaach*, kus železnej časti odpadol z robotického obleku a spadol na mokrý betón pri parkovisku pri neďalekom obchodnom centre. Začínalo poprchávať. Svetlo z pouličných lámp sa odrážalo v malých mlákach na chodníku. Aly rezko pobehla a skryla sa za neďaleký krík. Prešiel som pomaly ku nej, stále držiac v ruke elektrický prsteň. George ťarbavo zodvihol spadnutý kus obleku a pripevnil ho naspäť. - Dan! Daj si ho na seba radšej ty, mne je kúsok veľký. - povedala Aly a svojim pohľadom ma presviedčala aby som to spravil. George mi podal oblek a ja som si ho dal na seba. - Stačí len toto stlačiť, a malo by sa to celé zapnúť. - poučoval ma George. - Neboj, to zvládnem - ubezpečil som ho a stlačil som stredne veľké tlačidlo na ruke blízko zápestia. Začalo svietiť. Cítil som, ako sa mi v zadu obleku roztočili dva malé rotory. Po celom obleku boli oranžovo svietiace pásy. - Táto farba je zatiaľ ako základná, no do budúcna ju budeš možno vedieť zmeniť. - vravel George. Odstúpil sa a prešiel za krík ku Aly. - Zatiaľ ho vypni aby ťa nespozorovali! - Povedala Aly a usmiala sa. - Veľa šťastia! - dodala na koniec a odišla za Georgom. Nick! Som pripravený! - povedal som do vysielačky zabudovanej v obleku. Najskôr som počul len obyčajný chrapľavý zvuk z malého reproduktora, no o pár sekúnd sa ozvalo - Vzduch je čistý! Môžeš ísť... - Neďaleko od parkoviska bolo niečo ako stretávanie miesto pre členov gangu. Aly mi zahlásila, že tam videla troch členov, asi to boli niečo ako pešiaci. Stáli pred tým prístreškom s malými vreckovými nožíkmi. Pomaly sa prechádzali pred prístreškom. Zjavne sa im nič robiť nechcelo, celú dobu sa len rozprávali a všetko ostatné mali úplne na háku! - Pamätaj na náš tréning! - Poznamenala Aly. Je totiž dobrá v nejakom Japonskom bojovom umení, no názov som si nezapamätal. Jej strýko pochádza z Japonska. Vravela mi, že keď bola malá, strýko ju tam brával pozrieť sa na pandy. V ťažkom kovovom obleku som si pripadal kúsok ako Iron Man. Pomaly som prešiel k prístrešku. - Kto si? Čo tu chceš? - Vytiahli nožíky a snažili sa ma zastrašiť. Pomaly sa blížia ku mne. Nehybne stojím v daždi na parkovisku pred supermarketom a čakám, kým prídu dostatočne blízko. Boli už len dva metre odo mňa, stlačil som tlačidlo, oblek sa rozsvietil, rotory sa roztočili. - Pamätaj, že oblek ti vydrží len 17 minút! Tak sa snaž šetriť energiou! Inak všetky systémy fungujú tak ako majú. Veľa šťastia. Končím. - Ozval sa Nickov hlas z vysielačky. Pomaly som zdvihol ruku približne do vodorovnej polohy a zovrel päsť. Časť obleku, ktorá bola na ruke sa ešte viac rozžiarila. - Idem na to! - V duchu som si povedal a rozbehol som sa tým dvom naproti. Rukavica na pravej ruke sa nabila akousi energiou a odstrelila jedného z dvoch strážnikov toho prístrešku. V podstate proti mne holými päsťami nič nezmohli. Svižne som vrazil aj tomu druhému. Rýchlo pribehol George a začal na nich striekať uspávací plyn. - Dobrá rana! - Poznamenal George, ktorý sa zadýchal pri prebehnutí tridsiatich metrov. Pozreli sme sa na seba a vymenili sme si pohľady. George sa naklonil a zo svojho batoha vybral mini tablet. Dvíha ho pred seba a foťákom miery na ich starú búdu. - Našiel si niečo? - Neisto a nedočkavo som sa pýtal Georga. Ten sa na mňa pozrel nervóznim pohľadom a hlasno si vzdychol. Pomaly sa začal otáčať naspäť smerom ku tej ich búde. Vonka už začínalo byť chladno. Batéria obleku sa pomaly vybíjala, takže nám neostávalo veľa času. - Nič tu nieje. Prešiel som to celé, dokonca dvakrát. - povedal sklamaným hlasom George. Ja som sa na neho len smutne pozrel a zamieril som naspäť ku Aly. - Nič ste nenašli, alebo, hej? - pýtala sa Aly sediac na obrubníku. Pokrútil som hlavou aby som je naznačil, že sme zlihali. - Nick! Ideme naspäť! Pošli štvorkolku! - ozýval sa zadýchaný Georgov hlas ktorý ma stále ešte nedobehol. Vysielačka yachrašťala a potom sa ozval Nickov hlas. - Je na ceste! - V tom momente som sa cítil strašne zničene. Odrazu som nevedel, čo mám robiť. Mohol som týmto ohroziť celý tím, bol som si toho vedomí, no nebol žiadny odrazový bod. Žiadna stopa, vodítko. Nič. Sadol som si k Aly a hlboko som sa začal zamýšlať nad boh vie čím. - Vyspíme sa a zajtra môžno na niečo prídeme. - snažila sa ma utešiť Aly jej neustále pozitývnymi myšlienkami, no našťastie, zabralo to. Teda aspoň trochu. Všetci sme boli zrazu tichoy povedal by som, že až príliš. Bolo počuť ako ponad našimi hlavami lietali netopiere. Onedlho sme začuli vrčanie Nickovej štvorkolky. Zastala pri nás. Nasadli sme a kvôli Georgovi a jeho nadváhe pomalým rozbehom vyštartovali smerom k našemj základni.

- Toto je zlihanie toho najvyššieho rádu! Viete si predstaiť, že by nejaká skupina našla našu základňu? - Takto tomu vravíš Nick? Základňa? Neviem či by som to zrovna takto nazvala... - Tak si tomu hovor ako chceš, je mi to jedno! Nebol si to náhodou ty, George, kto zabudol zapnúť Sentry mód? - Mňa z tohto vynechajte, nemám s tým nič spoločné! - Je to všetko len tvoja vyna! Keby si aspoň na chvýľu prestal lietať v oblakoch. - Nick, prosím, ukľudni sa! - Ukľudniť sa? - povzdychol si Nick - Ako, keď celý môj výskum, náš výskum a pozorovania sú preč! A to len kvoli tomu, že má George pamäť ako 8O ročný dedo. - A dosť! Už na toto nemám nervy! Stále na mna všetko zvaľujete. Ste banda idiotov. - George sa rýchlo postavil z miesta, obliekol si zimnú bundu, vybehol z klubovne a zabuchol za sebou dvere. - Tak takúto reakciu som nečakal! - Prekvapene povedal Nick. Otočil sa a zišiel dole schodami do obývačky. - Kam ideš? Pýtal som sa Aly. A tá mi znepokojeným hlasom odpovedala. - Predsa ho nenechám len tak odýsť! Ah George. - Obliekla sa a vyšla z klubovne. Prešla po snehu asi dvadsať metrov a potom zastala. Poobzerala sa, no George-a nikde. Zdurdene sa vrátila naspäť do klubovne, sadla si na gauč a zazerala na mňa a na Nicka. Sadol som si k nej a zapol som telku. - NASA zmonitorovala malý objekt, blížiac sa k našej planéte neuveritelnou rýchlosťou! Stále nevedia potvrdiť o aké teleso sa jedná. Ide už o druhý podobný incident, ktorý sa stal necelý štvrť rok dozadu. - To je celkom znepokojujúca správa. - Poznamenal Nick a pozrel sa na mňa zvláštnym pohľadom. Niečo tušil, tažko ale povedať čo...

- Už sa nebudem skrývať v tieňoch! - Z tmy sa ozýva krik a zorbíjanie skla. - Už nikdy viac... - Nie... prosím! - krik ľudí prehluší následovný výbuch a praskot horiaceho dreva. Záhadná postava odchádza od horiaceho domu, je počuť len kroky na mokrom chodníku a zvláštne zelenkavé svetlo sa odráža v nedaledej mláke.